Pohraničníci nechali študenta Hartmuta Tautza zomierať dve a pol hodiny. Nikto ich za to nestíhal

„Mal si komplica? Bol niekto s tebou? Počuješ?“ kričali na bezvládneho muža mladí vojaci základnej služby, psovodi Oldřich Kovář a Ivan Hirner.

Bol 8. august 1986, päť minút pred pol jedenástou v noci. Svietili si baterkami, aby naňho lepšie videli.

Narušiteľ bezvládne ležal na boku, hlavu mal obrátenú smerom k Rakúsku. Nemecký ovčiak Roby ležal vedľa neho, Ryšo nervózne chodil okolo.

Zakrvavené telo, nad ktorým vojaci bezradne stáli, len sotva pripomínalo človeka. Bol oskalpovaný, celú tvár mal zaliatu krvou, zakrvavené mal aj rifľové kraťasy. Telo mal posiate tržnými ranami od psích zubov, z ktorých sa valila krv. S maximálnym sebazaprením dostal ležiaci muž zo seba zvuk:„Hilfe,“ slabo zastonal.

Nepomohli mu. Krvácajúcemu mužovi zobrali preukaz totožnosti, ktorý s baterkou študovali: Hartmut Tautz, narodený 10. februára 1968 v Magdeburgu. Obaja boli jeho rovesníci – Kovář mal rovnako osemnásť rokov, Hirner o dva viac.

Služobného psa Robyho dali opäť na vôdzku. Veliteľ hliadky sa vybral s druhým psom Ryšom na obhliadku okolia. Zistiť, či sa nenachádza v priestore pohraničného pásma ďalší narušiteľ. Na miesto prišiel aj dozorný roty Viliam Švirk, ktorý si ďalšie minúty pozeral terén. Mláka krvi na zemi sa zväčšovala.

Ako sa ďalej dozvedáme zo správy a výpovedí pohraničiarov, ktorí zasahovali, Švirk sa znova vybral na obhliadku terénu, aby našli prípadného komplica. Keď sa im nikoho nepodarilo objaviť, hľadal na mieste osobné veci, ktoré patrili zaistenému.

Bezvládne telo „narušiteľa štátnej hranice“ naložili do služobného auta a priviezli na rotu pohraničnej stráže Petržalka-Kopčany. Tam sa snažili pokračovať v jeho výsluchu. Opäť uplynulo dva a pol hodiny, až potom sa dostal do nemocnice. Doviezli ho tam desať minút pred polnocou. To dnes hovorí zápisnica z výsluchu psovoda Oldřicha Kovářa.

Východonemecký študent Hartmut Tautz zomrel 9. augusta o štvrť na dve nadránom. Mal iba osemnásť rokov.

Keď ho v pohraničnom pásme napadli voľne útočiace psy, od rakúskej hranice delilo Hartmuta Tautza posledných 22 metrov. Len kúsok od miest, kde sa skončil jeho sen o slobode, vznikol tridsať rokov po jeho smrti v roku 2016 symbolický pamätník od výtvarníka Fera Guldana. Jeho vznik podporili Ústav pamäti národa, Bratislavský samosprávny kraj a Európska platforma pamäti a svedomia.

„Nebol to žiaden koncepčný počin štátu, ale iniciatíva niekoľkých zanietencov. Dovtedy bolo meno Hartmuta Tautza verejnosti prakticky neznáme, čo je smutnou vizitkou našej spoločnosti aj jej vzťahu k dejinám,“ hovorí Rastislav Šenkirik, ktorý je iniciátorom tohtoročného spomienkového podujatia a stál aj pri zrode pamätníka.

Na bielom pamätníku v blízkosti rakúskej hranice je zrkadlovo napísané Hartmutovo meno: ZTUAT TUMTRAH. „Zaútočili naňho od chrbta,“ vysvetľoval vtedy svoj autorský zámer Guldan.

Sestru Caroline Tautz, ktorá pred desiatimi rokmi prišla na Slovensko na odhalenie pamätníka, ten pohľad dojal. Spomenula si, ako sa s Hartmutom v detstve hrávali. Svoje mená si hovorili obrátene.

Obaja súrodenci, ktorí vyrastali vo východonemeckom Magdeburgu, mali silný vzťah k hudbe. Ich otec, ktorý pracoval ako zubár, miloval operný spev a k hudbe priviedol aj Hartmuta. Ten si obľúbil najmä klarinet. No zdalo sa, že jeho život sa v osemnástich rokoch celkom zmenil.

Otec, ktorý mal problém aj s východonemeckou Stasi, zomrel v roku 1986 na infarkt. Hartmuta, ktorý sa túžil venovať klarinetu, nechceli zobrať na vysokú školu. Ani len do vojenského súboru.

Dôvodom nebol nedostatok talentu. Hartmut nemal dobrý kádrový profil, rodina mala príbuzných v západnom Nemecku. Zdalo sa, že jeho perspektívy sú celkom čierne – vojenská služba a potom robotnícke profesie.

Vtedy sa rozhodol, že za svojím snom a štúdiom klarinetu ujde do slobodného sveta. O svojich zámeroch nepovedal nič ani mame. Oznámil jej, že idú s triedou na pomaturitný výlet do Leningradu. „Milá mamička, nešiel som s triedou do Leningradu, ale cestujem k hranici a skúsim prejsť na druhú stranu. Viem si predstaviť, že si z toho zničená. Ale tu v NDR nevidím možnosť, ako dôstojne žiť,“ napísal jej Hartmut v liste, ktorý si našla na jeseň 1986 v poštovej schránke.

Nebola na ňom poštová známka a ani pečiatka. Dodnes je pre rodinu záhadou, kto im posledný Hartmutov odkaz doručil. V čase, keď jeho mama list čítala, bol už štyri mesiace mŕtvy.

Celú trasu jeho úteku za slobodou neskôr zrekonštruovala Štátna bezpečnosť. Z ich záznamov vyplýva, že Hartmut Tautz prešiel do Československa nepozorovane v priestore obce Petrovice v okrese Ústí nad Labem. V Prahe nastúpil na vlak do Bratislavy, kde sa 1. augusta ubytoval na vysokoškolskom internáte Družba v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves.

Na internáte bolo množstvo zahraničných študentov, preto vtedy asi ešte nebudil pozornosť. Presne po týždni od svojho príchodu do Bratislavy sa odhodlal prekročiť štátnu hranicu. Za železničnou traťou kliešťami prestrihol plot so signalizáciou. Po tom, ako vyšiel z kukuričného poľa, sa dostal na asfaltovú cestu s kontrolným pásom. Prišiel až k signalizačnej stene, ktorú prestrihol. Následný skrat však zalarmoval 11. brigádu Pohraničnej stráže Bratislava a jej jednotky v úseku Petržalka-Kopčany. Stihol prebehnúť len 250 metrov, než sa naňho vyrútili samostatne útočiace psy.

Pomoci sa dočkal Hartmut Tautz až dva a pol hodiny od napadnutia. Bolo to až po tom, keď pohraničníkov varoval privolaný lekár, že utečenec je vo veľmi vážnom stave a treba ho okamžite dopraviť do nemocnice. Ako sa dozvedáme z lekárskej správy, počas vypočúvania stratil veľa krvi. V čase, keď ho priviezli do nemocnice, bol už v ťažkom traumatickom šoku.

Z lekárskych správ pritom jednoznačne vyplýva, že ak by namiesto výsluchov Hartmutovi Tautzovi poskytli včas prvú pomoc, mohol prežiť. „Skorým poskytnutím kvalifikovanej lekárskej pomoci, ktorá by spočívala najmä v zastavení krvácania, ošetrení rán a tíšení bolesti, ako aj vo farmakologickej protišokovej liečbe, bolo možné účinne čeliť šokovým mechanizmom ústiacim v smrť Hartmuta Tautza, prípadne aj jeho smrť odvrátiť. Hartmut Tautz neutrpel žiadne také poranenie, ktoré by bolo nezlučiteľné so životom alebo by samo osebe mohlo privodiť jeho smrť,“ napísali 11. augusta 1986 lekári Jaroslav Sochor a Milan Kokavec, vedúci Ústavu súdneho lekárstva.

Ich znalecký posudok bol krátko po Tautzovej smrti založený do tajného spisu Štátnej bezpečnosti. Zasahujúci pohraničníci pritom porušili aj svoje vlastné zákony – Hartmutovi Tautzovi neumožnili, aby sa vzdal, a po napadnutí mu neposkytli prvú pomoc. Namiesto toho ho nechali vykrvácať.

Zasahujúcich pohraničníkov kryl v tom čase vojenský prokurátor, ktorý mal prípad prešetriť. „Oni aj tie zjavné porušenia vlastných zákonov často zametali pod koberec,“ hovorí Miroslav Lehký, ktorý vyšetroval po nežnej revolúcii úmrtia na hraniciach.

Aj prípad Hartmuta Tautza uzavreli v tom čase s tým, že nikto neurobil chybu, ktorú by bolo možné postihnúť. Uznesenie o tom vydal vojenský prokurátor Tibor Gaplovský, ktorý sa po Nežnej revolúcii stal generálnym riaditeľom Železničnej polície. V slobodnej dobe to potom dotiahol až na policajného generála.

Prípad Hartmuta Tautza však znamenal istý precedens. Psy vypúšťané bez psovoda po poplachu sa používali od začiatku 70. rokov na vybraných úsekoch štátnej hranice. Toto opatrenie sa zaviedlo po tom, čo sa upustilo od elektrifikovaných zátarás. V psoch sa často pri výcviku podporovala veľká agresivita a zúrivosť, s ktorou mali útočiť na svoj cieľ.

Expert na štátne hranice Ľubomír Morbacher z iniciatívy Living Memory a Ústavu pamäti národa hovorí, že podobný prípad, keď by zomrel človek po zásahu voľne útočiacich psov, nepozná. „Neviem o žiadnom podobnom prípade, aj keď vylúčiť to nemožno,“ hovorí.

Aj tragická smrť Hartmuta Tautza prispela k istým zmenám. „Od použitia voľne útočiacich psov, ale aj ďalších podobných opatrení, ako napríklad používania bojových skupín prekrytia a takzvanej clony, sa upustilo po viacerých mimoriadnych udalostiach. Jednou z nich bolo zastrelenie nemeckého dôchodcu Johanna Dicka zo Spolkovej republiky Nemecko a jeho odvlečenie pohraničnou strážou v roku 1986. Išlo o porušenia týkajúce sa suverenity cudzích štátov a medzinárodného práva,“ hovorí Morbacher.

Vraždy na hraniciach vyšetroval po Nežnej revolúcii na českom Úrade dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu aj signatár a hovorca Charty 77 Miroslav Lehký. Hoci priznáva, že aj v Českej republike často bojoval s nedostatkom politickej vôle, niektorých pohraničníkov a ich veliteľov sa podarilo postaviť pred súd – bolo to najmä za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, keď porušovali ešte aj svoje vlastné zákony.

V Česku bolo doteraz v súvislosti s vraždami na hraniciach odsúdených viac ako 40 ľudí. Na Slovensku sa skončila takáto iniciatíva s nulovým výsledkom. A to aj napriek tomu, že sa Ústav pamäti národa v roku 2008 snažil o oneskorenú spravodlivosť.

Na generálnu prokuratúru podávali podnet, v ktorom zdokumentovali 42 prípadov ľudí zavraždených počas komunistického režimu – sú medzi nimi aj prípady obetí zabitých na hranici elektrickým prúdom či zastrelených pri úteku. Podnet mal 157 príloh, kde presne zdokumentovali, ktorí konkrétni velitelia a ktorí pohraničníci sa podieľali na streľbe či boli zodpovední za úmrtia na československej hranici. Ako hovorí historik a právnik Ľubomír Morbacher, viacerí páchatelia týchto činov v tom čase stále žili. Medzi podaniami bol aj prípad Hartmuta Tautza.

Generálnym prokurátorom bol v tom čase Dobroslav Trnka, ktorý podnet formulovaný ako zločiny proti ľudskosti zamietol. Celý podnet nazval historickým exkurzom do minulosti. On sám pritom pôsobil pred rokom 1989 ako vyšetrovateľ Vojenskej prokuratúry.

Aj podľa prokurátora Petra Šufliarskeho išlo o „obyčajné činy“, ktoré pre premlčanie jednotliví vyšetrovatelia zamietli. Iný názor ako slovenská generálna prokuratúra má Miroslav Lehký, ktorý považuje tieto činy za zločiny proti ľudskosti: „Tí vojaci základnej služby boli pešiaci na šachovnici. Hlavnú zodpovednosť nesú nepriami páchatelia – tí, ktorí ich tam poslali, ktorí tú železnú oponu zostrojili a udržiavali.“

Preto v Európskej platforme pamäti a svedomia iniciovali trestné stíhanie čelných predstaviteľov komunistickej strany a vysokých veliteľov pohraničnej stráže. Predobrazom im mal byť nemecký príklad. „Práve Nemecko sa snažilo s touto svojou minulosťou dôstojne vyrovnať. S ľuďmi zodpovednými za úmrtia na železnej opone sa konalo asi 300 procesov, odsúdení boli traja najvyšší predstavitelia komunistickej strany. A všetci tí pohraničníci v Nemecku vyjadrili ľútosť nad tým, čo sa stalo, čo urobili. U nás sa nič také nestalo,“ hovorí Miroslav Lehký.

Hoci trestné stíhanie voči špičkám strany sa začalo aj v Českej republike, aj v Nemecku, vinníkov z najvyšších poschodí sa postihnúť už nepodarilo. „Štrougal zomrel. Colotka zomrel. Kincl aj Vajnar, ktorí pôsobili na ministerstve vnútra, prišli počas súdu so znaleckým posudkom, že sú dementní.“

V roku 2016, keď v Petržalke pribudol pamätník Hartmuta Tautza, oslavovali vysokí velitelia pohraničnej stráže v inej pohraničnej obci, v Devínskej Novej Vsi, 65. výročie prijatia zákona o ochrane štátnych hraníc.

Za vzorné zákroky proti narušiteľom ich vtedy vyznamenával pamätnou medailou na oslave v miestnom kultúrnom centre aj Viktor Gallo, posledný veliteľ 11. bratislavskej pohraničnej brigády. Velil jej aj v čase, keď na hraniciach zahynul Hartmut Tautz. Pozostalí po obetiach, ktoré zahynuli počas komunistického režimu pri železnej opone, sa morálnej rehabilitácie svojich blízkych ani po desaťročiach od Nežnej revolúcie nedočkali.

Až v roku 2017 rehabilitovali slovenské súdy Hartmuta Tautza. Pokiaľ ide o obete, v Československu to bol precedens. Bolo to na podnet advokáta Ľubomíra Müllera, ktorý zastupoval Hartmutovu mamu a sestru. „Telefonoval som hneď potom s jeho mamičkou. Bola dojatá, že po desaťročiach od jeho tragickej smrti sa podarilo dosiahnuť pre syna aspoň morálnu rehabilitáciu,“ povedal advokát.

Na Kopčianskej ulici v bratislavskej Petržalke odhalili 9. augusta 2016 pamätník pri príležitosti 30. výročia úmrtia Hartmuta Tautza. Foto – TASR

Psovodi, ktorí pred štyridsiatimi rokmi zasahovali, sú dnes šesťdesiatnici. V minulosti pracovali pre štát. Dozorný dôstojník Švirk pracoval v klientskom centre ministerstva vnútra v Prešove, pohraničník Hirner pre vojenské lesy.

„To už bolo veľmi dávno, to si nemôžem pamätať,“ povedal ešte v roku 2016 Denníku N Viliam Švirk.

„Aj dnes policajti postupujú podľa platných zákonov,“ vyjadril sa v roku 2015 jeden z dvoch zasahujúcich pohraničníkov Ivan Hirner.

„Nespomínam si, že by niekto z aktérov zákroku voči Tautzovi prejavil ľútosť, väčšinou tvrdili, že zložili prísahu a museli ju dodržiavať. Aj keď si myslím, že v súčasnosti by dokázali len veľmi ťažko zopakovať, čomu v tej prísahe vlastne verili,“ hovorí Ľubomír Morbacher.

 

Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ:

Peter Colotka (90), bývalý predseda vlády SSR v rokoch 1968 – 1988, počas jeho funkcie bolo zabitých 27 osôb
Lubomír Štrougal (89), bývalý predseda vlády ČSSR a minister vnútra, počas jeho funkcie zabitých 60 ľudí
Miloš Jakeš (93), bývalý generálny tajomník ÚV KSČ, v rokoch 1981 – 1989 zabitých 8 osôb

Ministri vnútra:

Vratislav Vajnar (85), vo funkcii 1983 – 1988, zabitých 8 osôb
František Kincl (74), vo funkcii 1988 – 1989, zabité 2 osoby

Námestníci ministra vnútra zodpovední za pohraničnú stráž:

Ján Pješčak (90), vo funkcii 1973, jedna popravená osoba
Vladimír Hrušecký (85), vo funkcii 1979 – 1988, 9 zabitých osôb
Stanislav Nezval (74), vo funkcii 1989 – 1990, 2 zabité osoby

Náčelník hlavnej správy pohraničnej stráže:

František Šádek (94), vo funkcii 1969 – 1982, 17 zabitých osôb

Velitelia brigád pohraničnej stráže zodpovední aspoň za jedného zabitého civilistu, 11. brigáda Bratislava:

Ondrej Šedivý (94), vo funkcii 1962 – 1970, 3 zabité osoby
Viktor Gallo (84), vo funkcii 1985 – 1989, 2 zabité osoby

Denník N, 5. augusta 2026, Soňa Gyarfášová
***
P.S.
V Senátu ČR uspořádali k tématu tiskovou konferenci senátoři Jaromír Štětina a Martin Mejstřík, za účasti maminky Hartmuta Tejce. Bohužel mi byl archiv zlikvidován soudním exekutorem. Google už nic nenabízí... 

Je typické, že vrahy, či spolupachatele, trestáme až po jejich smrti, nebo netrestáme ze „zdravotních důvodů“, viz . kauza „českého Eichmanna“ Karla Vaše. Měl na svědomí tisíce lidských životů, včetně vražd a poprav. Dožil se v domově pro důchodce, s vysokým důchodem, takřka sta let... 

Ve SRN soudí starce i nemocné, odsoudí je a nechají dožít doma. Jiná země jiný mrav. Někde vládne spravedlnost, jinde potomci dědictví zločineckého totalitního režimu...

Zítra mne čeká další soud u OS Beroun (9.45 hod.) – zatajování majetku, o který mne připravila česká justice. Bude soudní síň opět prázdná?  

JŠ